Volne spracované podľa časopisu Svet motorov a internetu
K automobilom, ktoré sa výrazne zapísali
do povojnovej histórie motorizmu, nesporne patrí aj francúzsky
automobil Renault 4CV. Len 3,6m dlhý štvordverový sedan
charakteristických zaoblených tvarov s kvapalinou chladeným
štvorvalcom 750 cm3 za zadnou nápravou. Od septembra 1947
do júla 1961 bolo vyrobených viac ako 1,1 miliónu
kusov, celých sedem rokov (1949 - 1955) si udržal vo Francúzsku
pozíciu najpredávanejšieho osobného vozidla.
V období 1955 až 1961 predala Mototechna v Československu viac ako 5 tisíc vozidiel
Renault 4CV.
Prvé ideové návrhy malého renaultu vznikli koncom roka 1940. Ing. Fernand Picard,
vtedajší zástupca vedúceho vývoja firmy Renault, načrtol niekoľko alternatívnych riešení ľudového a pritom konštrukčne "dospelého" automobilu,
ktorý sa mal stať základným článkom povojnového výrobného programu. Edmond Serre, šéf vývojového oddelenia, rozhodol Picardove myšlienky
rozvinúť na skutočné konštrukčné a vývojové práce, aj napriek tomu, že fašistická okupačná správa niečo podobné striktne zakazovala.
Začiatkom roka 1941 sa už na ilegálnych prípravách projektu malého renaultu podielalo 15 ľudí. Svoju prácu museli skrývať nielen pred barónom Urachom,
ktorý prišiel do Billancourtu od firmy Daimler-Benz ako orgán nacistického dozoru, ale aj pred zakladateľom automobilky Louisom Renaultom.
Šesťdesiattriročný Renault neveril v úspech malých áut, povojnovú ponuku svojej značky chcel založiť na pomerne ťažkom sedane s klasickým rámom
a dvojlitrovým motorom. Picard a jeho spolupracovníci nemali ľahkú pozíciu....
Prvé prototypy
V prvej fáze prebrali Serre a Picard rad možných koncepcií budúceho malého vozidla, vrátane možnosti predného pohonu.
Nakoniec sa dohodli na asi 3,7m dlhom štvormiestnom aute s dvojdverovou karosériou a kvapalinou chladeným 4-valcom 760cm3 za zadnou nápravou.
Údajne sa obávali možných problémov s homokinetickými kĺbmi a vysokých výrobných nákladov malého auta s predným pohonom. Mnohí však tvrdia, že
svoju úlohu zohrala aj inšpirácia wolfsburgskou konštrukciou KdF.
Začiatkom februára 1942 zostavili vo vývojovej dielni, ktorú viedol Picardov priateľ Auguste Riolfo, prvý funkčný motor,
kvapalinou chladený radový 4-valec s objemom 760cm3 (vŕtanie 55mm, zdvih 80mm). Motor hneď dali na skúšobnú stolicu a po zábehu mal výkon okolo 14kW.
V noci z 2. na 3. marca 1942 sa Billancourt stal cieľom veľkého náletu anglo-amerického letectva (automobilka vtedy vyrábala ročne viac
ako 10.000 nákladných a dodávkových áut, väčšinou pre fašistickú armádu). Bomby zničili bezmála polovicu výrobných zariadení, zasiahli aj
administratívne priestory. Pri požiari Picardovej pracovne shorela väčšina dokumentácie projektu 4CV, z výkresov sa zachovali len niektoré kópie
roztrúsené po vývojových dieľňach. Našťastie však nálet bez poškodenia prečkal motor a rozpracované diely prvého prototypu ľudového renaultu.
Ten sa nakoniec podarilo zmontovať 23.decembra 1942 a v januári 1943 s ním Riolfo vyšiel na cestu.
Zelený prototyp mal málo vzhľadnú karosériu z hliníkového plechu, spomínaný motor poháňal cez 4-stupňovú prevodovku zadné kolesá.
Pruženie obstarávalo vpredu priečna listové pero, vzadu dvojica vinutých pružín. Vozidlo s pohotovostnou hmotnosťou asi 460kg trpelo radom detských
problémov, hlavne chladenie vzadu uloženého motoru, mechanizmus radenia a jazdné vlastnosti.
20. mája 1943 gestapo zatklo Riolfa spolu s jedným inžinierom z motorárne. Nastalo rýchle zametanie stôp, všetci sa domnievali, že bude
nasledovať zatýkanie ďaľších ľudí zapojených do projektu 4CV. O niekoľko týždňov neskôr sa vec vysvetlila: Nacisti oboch mužov uväznili
pre podozrenie z šírenia protifašistických letákov. Po bezvýslednom vyšetrovaní ich však začiatkom júla prepustili na slobodu.
Zatknutie Riolfa prerušilo skúšky prototypu a až do septembra 1943 ostalo zelené auto ukryté pod plachtou v kúte jednej z dieľní.
Z núteného spánku ho neočakávane vyrušil záujem Louisa Renaulta: dal si prototyp na týždeň previezť do svojho vidieckeho sídla,
kde si malý automobil nielen on, ale aj renomovaný motoristický novinár Charles Faroux.
Krátko nato Renault usporiadal na ceste pri meste Petit-Clamart krátku porovnávaciu jazdu prototypov 4CV a 11CV (4-dverový sedan s dvojlitrovým
motorom), ktoré riadili Picard a Riolfo. Dôvod bol jediný: šéf automobilky im chcel názorne ukázať, že malé auto neznesie porovnanie s
"dospelým" automobilom, a preto nemá výrobnú ani obchodnú budúcnosť. Picard a jeho spolupracovníci si vypočuli Renaultov ortieľ,
ale už o pár týždňov stavali druhý ešte lepší prototyp malého automobilu...
Druhý prototyp dokončili v polovici marca 1944. Vonkajšie tvary už mal veľmi podobné definitívnej verzii,
stále však bol dvojdverový. Na rozdiel od predchodcu mal nový prototyp karosériu z oceľových plechov hrúbky 0,7mm, dostal nové zavesenie predných
kolies odpružené vinutými pružinami, presnejšie hrebeňové riadenie a 3-stupňovú prevodovku s výrazne lepším mechanizmom radenia.
Až do oslobodenia Paríža v auguste 1944 sa však druhý prototyp takmer neojavil na ceste. Po 3 mesiacoch života mal najazdené le 1230km,
zatiaľ jeho starší brat najazdil viac ako 21.000km.
Začiatok sériovej výroby
Návrat k mierovému životu nabol pre automobilku Renault ľahký. Značná časť budov a výrobných zariadení bola poškodená bombardovaním,
zakladateľ firmy bol obvinený zo spolupráce s okupantami, v septembri 1944 bol uveznený a 24. októbra Louis Renault zomrel.
Medzitým francúzska vláda vymenovala dočasného správcu štátom skonfiškovanej automobilky. Stal sa ním Pierre Lefaucheux,
46-ročný inžinier a doktor práv. 16. januára 1945 podpísal generál Charles de Gaulle dekrét o znárodnení automobilky Renault a Lefaucheux
bol oficiálne vymenovaný za jej generálneho riaditeľa.
Pierre Lefaucheux sa s projektom malého renaultu zoznámil hneď po svojom príchode do Billancourtu a po niekoľkých týždňoch,
ktoré si ponechal na rozmyslenie, dal Picardovi súhlas na stavbu tretieho prototypu. Ten už mal 4-dverovú karosériu prakticky zhodnú
s neskorším sériovým typom 4CV, výrazné zmeny zaznamenal motor, ktorý dostal nový liatinový blok namiesto hliníkového.
Nový prototyp bol takmer o 90kg ťažší ako prvý kus malého renaultu: pohotovostná hmotnosť 545kg, z toho 185kg na prednú a 360kg na zadnú nápravu.
9. novembra 1945 zvolal Lefaucheux poradu dvadsiatich vedúcich pracovníkov automobilky, na ktorej presadil záujem zahájiť
sériovú výrobu vozidla Renault 4CV v roku 1947 a potom ju rozvíjať tak, aby s priebehu roka 1948 prekročila 100 áut za deň, s cieľom
dosiahnuť dennú produkciu 300ks automobilov v rokoch 1952 až 1953. 26.októbra 1946 bol automobil Renault 4CV predstavený novinárom, o týždeň neskôr
sa s ním zoznámili aj návštevníci prvého povojnového parížskeho autosalónu. Na jar 1947 bol ľudový renault vystavený v Ženeve,
ale stále ho v Billancourte nevyrábali sériovo. Najprv museli prekonať veľa problémov s výrobnými zariadeniami, nedostatkom materiálu, ale aj
nepochopenie na niektorých ministerstvách. Prvý sériový automobil Renault 4CV zišiel z linky 12. augusta 1947, do konca septembra potom
vyrobili prvých 300 áut R4CV, určených pre zástupcov značky v Paríži aj na vidieku. Celá prvá séria mala jednotnú pieskovo žltú farbu,
ktorá zostala ešte v vojenskej výroby, kedy sa striekali nákladné autá určené do Afriky. V októbri 1947 bol netrpezlivo očakávaný
malý renault k videniu nielen na parížskom autosalóne, ale aj v značkových predajniach v celom Francúzsku. A hlavne sa konečne
začali prijímať objednávky od zákazníkov.
Po nemalých problémoch v prípravnej fáze sa výroba automobilu Renault 4CV rozbehla na svoju dobu nevídaným tempom:
rok po zahájení sériovej výroby už Billancourtu vychádzalo 200 renaultov denne, sa jar 1949 denná produkcia prekročila hranicu 300 kusov a
o 5 rokov neskôr dokonca 550 áut, pričom ďaľších asi 150 až 200 automobilov Renault 4CV denne zmontovali v 7 zahraničných továrňach.
Začiatkom apríla 1954 bol vyrobený 500.000 Renault 4CV a 1.000.000 automobil opustil výrobnú linku v decembri 1958.
Posledný Renault 4CV, ktorý 6. júla 1961 zavŕšil 14-ročnú kariéru sympatickej "korytnačky", mal výrobné číslo 1.105.547.
V rokoch 1947 a 1948 mal Renault 4CV interné typové označenie R1060 a poháňal ho 4-valec 760cm3 s výkonom 12kW
spojený s 3-stupňovou prevodovkou. Na začiatku existoval Renault 4CV v jedinom štandardnom prevedení, až na parížskom autosalóne 1948
predstavili luxusnejšiu verziu sedanu a tiež úžitkový model Renault 4CV Commerciale so zaslepenými oknami a drevenou podlahou
za prednými sedadlami, na prepravu nákladu s maximálnou hmotnosťou 200kg.
Na jar 1949 dostal Renault 4CV novú, výraznejšie klenutú strechu a typové označenie R1062, motor 760cm3 zostal zatiaľ nezmenený.
V októbri 1949 debutovala varianta s plátenou otváracou strechou, objavil sa sedan s odsúvateľným dielom strechy nad prednými sedadlami a tiež
model Grand Luxe s bohatšou výbavou a výkonom motora zvýšeným na 15,5kW. Od jesene 1950 sa všetky modely vyrábali s upraveným motorom 747cm3
(vŕtanie sa zmenšilo z 55 na 54,5mm, zdvih 80mm zostal zachovaný), opäť v dvoch variantách výkonu 12 a 15,5kW.
O rok neskôr sa začalo pre výkonnejšiu verziu malého sedanu používať označenie Renault 4CV Sport, označenie Grand Luxe zostalo len pre prevedenie
s plátenou otváracou strechou a výkonnejším motorom. Výraznejších úprav sa automobil Renault 4CV dočkal v októbri 1953: zmenil sa vzhľad auta,
keď staršiu masku so 6 tenkými vodorovnými lištami nahradila nová, jednoduchšia s 3 širšími lištami. Auto dostalo lepšie kúrenie, akumulátor sa presťahoval
z prednej časti dozadu a náhradné koleso bolo premiestnené do zvislej polohy, takže sa aspoň trochu zväčšil batožinový priestor.
Na parížskom autosalóne v októbri 1955 sa Renault 4CV objavil s upraveným interiérom a novou prístrojovou doskou.
Za príplatok bol ponúkaný so samočinnou spojkou. Atraktívna verzia s plátenou strechou sa prestala vyrábať v lete 1957 a
v septembri 1957 dostal Renault nové plné disky kolies miesto predošlých delených. Pred odchodom do výslužby zaznamenal Renault 4CV
ešte niekoľko úprav a zmien: montáž novej prevodovky začiatkom roka 1959, zvýšenie výkonu na 19kW o rok neskôr a použitie
detských poistiek u zámkov dverí na jeseň 1960.
Alpine
Behom sezóny 1953 sa tiež objavila rada vydarených karosárskych kreácií na bázi vozidla Renault 4CV - k najkrajším patrilo kupé Autobleu,
ktoré pre vytvorila talianska firma Ghia a kabriolet z dielne francúzskej karosárne Chapron. Ešte oveľa ďalej však išla
aktivita, ktorú vyvíjal Jean Rédélé, športovo založený zástupca značky Renault v prístavnom meste Dieppe.
Najprv si podľa návrhu Giovanniho Michelottiho nechal v talianskej karosárni vyrobiť kupé s hliníkovou karosériou, ktorého základ tvoril upravený
podvozok Renault 4CV, ďaľší podobný prototyp s označením Marquis potom Rédélé dokonca v roku 1954 vystavoval na autosalóne v New Yorku.
V júli 1955 predstavil v Billancourte tri prvé exempláre dvojmiestneho športového kupé Alpine A106 Mille Miles s upravenou podvozkovou plošinou
a motorom Renault 4CV pod úhladnou laminátovou karosériou do firmy Chappe zo Saint-Mauru. Mechanické skupiny automobilu Renault 4CV potom tvorili
základ výroby športových vozidiel Alpine až do roku 1962 a výrazne prispeli ku vzniku a rozvoju značky, bez ktorej si dnes históriu
automobilového športu nevieme predstaviť.
|
